Nikdy nehovor nikdy

Autor: Danka Balogová | 14.12.2017 o 12:11 | Karma článku: 3,20 | Prečítané:  416x

Ako som sa opäť raz dostala pod čepiec s nebeskou oblohou. Pamätám si, ako keby to bolo len včera, keď sme sa s Monikou v Bahrajne rozhodli, že s lietaním sme nadobro skončili. Monika svoje slovo dodržala. Ja nie. 

Zanechali sme tam náš krásny bytík, spomienky, všetkých priateľov, pasažierov a rozhodli sa začať život na najkrajšom mieste na svete. Na Slovensku.

A čo sa za tie roky zmenilo? 

Stále som nomádka. Nemám vlastný byt, nemám vlastné auto, nemám ani partnera a ani deti. Jediným mojím majetkom sú kufre. Ak správne počítam, mám ich približne dvanásť.

Mojimi špeciálnymi schopnosťami sú zbalenie sa do desiatich minút, usmievať sa aj keď mi je do plaču, zaspať posediačky a tiež dokážem zničiť v priemere tri balenia pančúch za jeden let.

Lietanie sa mi dostalo pod kožu a aj keď ma to často krát ničí tak, že už mám chuť zavesiť ho na klinec a začať žiť ako normálny človek, nejde to. Verte či nie, život letušky nie je ľahký. Tobôž nie život s letuškou. A to hlavne s takou, ktorá je vo voľnom čase vo fitku, nechce piť alkohol a jej rannou rozcvičkou je hlučné skákanie po kufri, keď ho nedokáže zatvoriť pred cestou do práce. Ja som špecifická ešte v tom, že moje telo nemá poňatia o tom, čo je biorytmus. Dokážem zaspať kdekoľvek a kedykoľvek. Mám suchú pokožku, zavodnené telo, neokysličený mozog, ktorý je neustále "pod tlakom", čo je v konečnom dôsledku dôkaz toho, že nie každé dievča, ktoré sa dokáže nahlas smiať na ulici bez zjavnej príčiny musí byť zaručene blázon. Nazývam to permanentná hypoxia. 

Lietanie ma poznačilo, nie len fyzicky, ale aj psychicky. Často sa mi stane, že v obchode hľadám na nákupnom vozíčku brzdu, ktorú máme na tých našich v lietadle, vo fitku sa pri pozdrave zároveň aj  poďakujem a neznámym ľuďom pomáham s kuframi. Po dlhšom čase nelietania mi chýbajú tie pocity dezorientácie, keď sa v noci prebudím v hotelovej izbe a netuším kde som. Alebo vyjedanie tuniakových konzerv a chleba s paštétou o štvrtej ráno s babami, keď ani jedna z nás nemôže spať. Nehovoriac o turbulenciách, ktoré ma vedia vždy rozosmiať, lebo začnú presne vtedy, keď sa chystáme roznášať nápoje, alebo nalíčiť.

Teraz si však chvíľku užívam gravitáciu. Ten pocit pevnej zeme pod nohami, keď ste pri krbe s rodinkou a psom a vnímate to, aké krásne je občas spomaliť a opätovne objaviť čaro nudy. 

Pre mňa sa začali sviatky pokoja skôr. Na miestach, kde zastal čas. Na Slovensku, v Tatrách, v našej dedinke. Tak sa ani vy nežente do obchodných centier zháňať pod stresom na poslednú chvíľku darčeky, ale choďte sa radšej prejsť. S rodinkou, alebo sami ako ja. Pokojne aj so slúchadlami v ušiach a vianočnou náladou, dajte si punč, pečené gaštany a aspoň na pár dní v roku nechajte veci tak ako sú. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?