reklama

Vzdy sme tam kde mame byt, aby sme sa dostali tam kde mame byt zajtra

Pracujem uz skoro tri mesiace. No neviem ci je spravne pouzit pojem pracovat, kedze byt letuskou je proste netypicke. Mam za sebou mnozstvo zamestnani. Predtym sa mi stavalo, ze som rano vstala a cela znechutena som sa sama seba v duchu opytala. “Ach Boze. Zasa do prace?”

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Tentokrat je to vsak ine. Vstanem, zorientujem v case a v priestore a premyslam kam dnes letim s usmevom na tvari. Po troch mesiacoch sa da povedat, ze sme zabehnute ako keby sme lietali cely zivot. Nechcem nas prilis chvalit, ale sme fakt sikovne. Vsetky do jednej. A nase nove dievcata zo Slovenska tiez. Mala som tu cest letiet uz s dvoma nasimi juniorkami, Katkou a Nikou a ked to vsetkym babam pojde tak ako im, tak mozme byt na seba vsetky pysne. My Slovaci proste robit vieme!

Tak vam idem teda opisat ako vyzera moj letuskovsky zivot.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zacnem tym ako vyzera moj pracovny den.

Paris
Paris (zdroj: Danka)

V prvom rade otvorim oci. Nie rano. Proste ked pocujem ten odporny budik, ktory ma rusi z mojho kratkeho spanku. Niekedy sa prebudim vecer, niekedy na obed, niekedy poobede. Vacsinou sa vsak ocitam v mojom byte, v mojej posteli s mojim plysovym ladovym medvedom.

Prva vec po ktorej siaham je mobil. No nie kvoli tomu, aby som si skontrolovala Facebook ako to bolo kedysi, ale kvoli tomu, aby som si prezrela rozpis letov, pretoze ako letuska si nemozem byt nicim ista. Je uplne bezne, ze vam zmenia let, cas letu, lietadlo, alebo aj posadku par hodin ci minut pred odletom. Ak nevidim ziadne “cervene” zmeny, som stastna a bezim do posilky. Tam sa snazim dat svoje telo dokopy, pretoze tlak v lietadle ho uplne nici. Skuste si niekedy vziat so sebou malu flasu vody, alebo si ju opytajte od letusky a sledujte co sa s nou stane pri pristavani. Uplne zmeni svoju strukturu. A to iste sa deje aj s mojim telom. Niekedy aj styrikrtat denne. Moje nohy su opuchnute. Rucicka na vahe ukazuje dve kila viac a trva dvanast hodin kym sa dostanem do normalneho stavu. Preto sa odporuca, aby ste po lete nesli hned sprchy, alebo do posilky, ale tak, my zavislaci si nedame povedat.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Plna endorfinov, osprchovana, najedena si obliekam sucast mojho tela. Moju uniformu. Neviem si predstavit, ze by som ju nemala. Oblecena, ucesana, namalovana si skontrolujem pre istotu este raz cas mojho check-inu a idem dole cakat na transport, ktory po nas pride vzdy hodinu pred “briefingom”. Pridem do nasho strediska, kde sa musim checknut, zodpoviem otazky v teste, ktory mame pred kazdym letom a idem na briefing, kde sa stretavam a zoznamujem prvykrat s celou posadkou. Nas nadriadeny nas informuje o type lietadla, o pasazieroch, pocasia a inych pre nas podstatnych veciach. A na rad prichadzaju dalsie otazky. Vzdy mame malu prievierku ohladom lietadla, prvej pomoci, bezpecnosti a podobne. Nasadime si nase klobuciky a ideme na letisko. A tam uz cakame na vas. S usmevom na tvari sa zaciname potit a usadzame nasich pasazierov. Niekedy je boarding horsi ako cely servis. Akonahle sa dvihneme od zeme, obliekame si zastery, uviazeme satky a chystame jedlo, napoje, kavicky a caje a nezastavime sa, kym vsetci pasazieri nie su spokojni. Postarame sa o bezpecnost a nevieme sa dockat, kym doletime. Na zemi nas caka podobny proces ako pred odletom. Z letiska ideme do strediska, kde sa musime odhlasit a transportom unavena no spokojna idem konecne domov. Teda. Do mojho bytu v Bahrajne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najviac si uzivam lety do Indie. Nedostatok alkoholu a panadolov je skoro pri kazdom lete. No s posadkou aka je u nas v spolocnosti sa vzdy nasmejeme, zabavime a cely let zbehne ako voda. Len tak pre lepsi obraz pridavam jedno video. Vyzera to s nasimi indianskymi pasaziermi velmi podobne.: http://www.youtube.com/watch?v=4fOaW6A4j5E

Ak mate dobru posadku, mate tym padom aj dobru naladu a ani neviete ako a neusmievate sa, lebo musite, ale usmievate sa, lebo ste stastni. Ja som vdacna za kazdy jeden opatovany usmev, za kazde jedno dakujem, za kazdy spatnu vazbu od pasazierov.

Moji najmilejsi pasazieri su rozhodne v Manile. Ak mozem oznacit najmilsiu kulturu na svete, tak to bude urcite ta filipinska. Ti ludia su tak chudobni, ze mi je do placu, ked sa prechadzam po uliciach blizko hotela, no aj napriek tomu su stastni, priatelski. Ked vidite ten kontrast 5 hviezdickoveho hotela, luxusu, nesiete plne nakupne tasky, viete, ze si mozte dovolit vsetko co chcete a na uliciach vidite male spiace deti, mate chut dat im vsetko. Pravdupovediac, ked som sla z obchodneho centra do hotela, bolo mi zo seba na zvracanie. Ked som nakupovala, ani som nepomyslela na ludi, ktori su vonku. Moj jediny problem bol, co zjest, aby som nepribrala, co si obliect, kam ist na masaz, na vlasy, nechty. A v ten isty cas ludia lezali vonku na ulici a nemali co do ust.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Premyslala som nad sebou. Co mam robit? Uzivat si konecne to co mam? To co som vzdy chcela? To po com som tuzila, alebo pomahat tym ludom? Ale ako? Akonahle som vytiahla penazenku a zacala som davat tym malym hladnym rucickam mince, obklopilo ma asi dalsich desat deti. Naozaj som im chcela pomoct, ale nemohla som. Citila som sa naozaj zle. Z tasky som vybrala este zopar kuskov ovocia a so smutkom som sa ponahlala naspat do hotela. Ked sa kazdy den prihovaram k Bohu. Modlim sa a dakujem mu za vsetko cim ma pozehnal. Pytam sa sama seba. Preco neexistuje akysi priemer? Preco mate bud vsetko, alebo nic? Nedokazem si jednoducho naplno uzivat to co mam, ked vidim aky vie byt zivot nefer. No naozaj netusim ako pomoct. Cely zivot som zila v normalnej rodine. Typicka stredna vrstva. Urcite nepatrime k ziadnym bohacom, no mozem povedat, ze mi v zivote nikdy nic nechybalo. Vdaka mojim uzasnym rodicom sa mi dostalo naozaj vsetkeho. Mala som stastne detstvo plne vyletikov, zazitkov, stanovaciek, opekaciek. Pre mna bol uzasny vylet ak ma nasi zobrali na rybacku, alebo na zbieranie hribov do lesa. Moji rodicia mi ukazali cele Slovensko, vsetky pamiatky a nasu uzasnu krajinu a historiu. Nikdy do svojich 21 rokov som nebola pri mori. Jednoducho sme si to nemohli dovolit. Moj prvy let som tiez zazila len tri roky dozadu. Naozaj som neskutocne vdacna mojim rodicom a Bohu za to co mam. Vdaka mojej mamike, ktora mi od malicka vstepovala do hlavy, ze nic mi z neba len tak zadarmo nespadne, som tam kde som a mam co mam. Len a len vdaka mojim rodicom. Preto si teraz tak strasne uzivam cestovanie, nove miesta, krajiny a rozlicnu kulturu. Ak sa mi podari mat viac ako dva dni volna, snazim sa vycestovat niekam von. Pred par dnami som sa vratila z Pariza. Mame tam sice lety, ale nie je to to iste ako ked letite pracovne, alebo letite sama za seba. Mala som kopec casu, bookla som si vlastny hotel blizko pri Eifelovke, takze som sa nemusela prepravovat do centra od nasho pracovneho hotela, ktory je blizko letiska. Mozte robit co chcete, ist kam chcete a nemusite vkuse pozerat na hodinky a preratavat cas. V spomienkach som sa vsak stale vracala k Manile a citila pocit viny za to, ze ja sa mam tak dobre a su ludia, ktori nemaju co do ust. Mam si zit svoj sen, alebo sa snazit vymysliet nieco, aby som pomohla inym? Tak pomozte aj vy. Premyslajme spolu, ako pomoct inym. Ako dosiahnut, aby existovala aj v inych krajinach stredna vrstva. Nie maximum, alebo minimum, lebo ja som zufala. 

Takze tolko k mojim letuskovskym zaciatkom. Aj toto ma naucila moja praca. Svet je postaveny len a len na peniazoch. Moje prve vyplaty som minula na uplne hluposti, no vdaka mojim cestam a zazitkom zacinam setrit. Chcem nieco urobit. Niekomu pomoct, pretoze ja mam vsetko a este viac ako som si priala. No ako som stracala peniaze, stracala som pokoru. Ked ma clovek vela, nezaujima sa o nic. Len o pozitok. Stava sa egoistom. No Boh mi ukazal, ze bez pokory daleko nezajdem. Vdaka tejto praci a tomu, ze dokazem precestovat pol sveta za tyzden dokazem vidiet ten rozdiel. Rozdiel medzi Dubajom a Islamabadom, rozdiel medzi Parizom a Manilou. Mozno preto ma Boh poslal sem. Aby som si uvedomila, ze aj ked mam vsetko, existuju ludia, ktori take stastie nemaju a preto treba nieco robit.

Mozno pisem zasa dve na tri, ale je toho vela. Vela myslienok, zazitkou a malo casu na pisanie, kedze moj roster je jedna velka zmena. 

Danka Balogová

Danka Balogová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dcérou mojich skvelých rodičov a sestrou mojich úžasných súrodencov.Mám rada jednoduché veci a usmievavých ľudí. Ďalej milujem Boha, letectvo, šport, zvieratká, východ a západ slnka, pozorovanie mrakov na oblohe, keď ležím na deke v tráve a lozia po mne mravce. Tiež rada pijem horúci čaj v rukavičkách z termosky keď vonku mrzne, ovoniavam rozkvitnuté stromy a upokojujú ma poriadne búrky. Behávam maratóny, čítam knihy, rada pečiem a ešte radšej jem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu