Moje dva dni v Parizi

Autor: Danka Balogová | 10.9.2014 o 23:49 | (upravené 11.9.2014 o 0:20) Karma článku: 7,23 | Prečítané:  1877x

Po troch mesiacoch sa mi podarilo najst v mojom rosteri konecne viac ako dva dni volna. Preto som zacala premyslat kam mozem letiet. Je totizto mnozstvo miest, ktore mam na svojom zozname priani. Vybrala som si Pariz. Bookla letenku, zarezervovala hotel a odratavala minutky do odletu. Ale co vsetko sa da stihnut za dva dni?

Zbalila som si svoj maly cerveny kufrik, skontrolovala pas, zavolala taxik a nesmelo som don nasadla. Bolo to totiz prvy krat, ked som sa rozhodla vycestovat z Bahrainu sama za seba, nie ako letuska. Je celkom sranda, ze pridete na letisko, na ktorom ste kazducky den a nemate ponatia o tom kam vlastne ist. Vdaka Bohu nase letisko je male, takze "odlety" som nasla po par sekundach. Uz len najst ten spravny check in. V mojom civilnom obleceni som narazila na kolegu a ten ma nasmeroval na specialny check in pre zamestnancov. Tam stacil uz len usmev, pas a modlitba, aby sa pre mna naslo nejake to miestocko v lietadle, kedze my letusky cestujeme bud na jump seat, alebo vobec. Ak nie je let plny, tak nas pravdaze zoberu, no lietanie je pre nas vzdy risk. V liedale som si pospala a zacinala som mat v bruchu ten zvlastny pocit nervozity a radosti zaroven. 

Par hodin na to som bola tam. Pariz. Mesto zamilovanych. Mesto umenia, vina a skveleho jedla. 

Ako vzdy ked som na nejakom novom letisku, nerobim nic ine len sledujem dianie okolo. Tak som pekne, ako ostatni, presla kontrolami a zrazu moje kazdodenne "Hello" vystriedalo  "Bonjour." Skoro z kazdej strany som pocula uz len a len francuzstinu. "Tak toto bude zaujimave" povzdychla som si, dvihla hlavu a hladala vychod a nejaku tu indikaciu, ktora ma zavedie do hotela. "Hmm. Vlak?"  Takze rovno, rovno, dolava, dole, rovno a zrazu som sa ocitla na obrovskej vlakovej stanici. S usmevom som sa vybrala k informaciam, spytala som sa na stanicu, kde musim vystupit, aby som sa dostala do hotela a kupila som si listok. A co teraz? Takze. Tam je metro, vlak je tamtym smerom, pozeram na mapu a zistujem,ze modra linia je ta moja. Takze sa ide. Nasadla som do vlaku a o par minut sa rozbehol. Moje rozospate oci ma stipali pri pohlade von oknom, no konecne som videla zelen, plno zelene. Oblaky na oblohe, vtakov a domceky popri kolajniciach ako u nas na Slovensku. 

-Milujem svoju pracu-  pomyslela som si. Pretoze ak potrebujete oddych, utek, odist niekam daleko. Nie je nic lahsie, ako si zobrat prve lietadlo hocikam a odletiet. Ako si tak sedim a pozeram na mapu zistujem, ze to co sledujem nie je vlastne mapa vlaku, ale mapa metra. Zasmiala som sa a povedala som si, ze Boh vie co robi. Nanestastie aj mapa metra, aj mapa vlaku mali spolocnu stanicu na "Denfert Rochereau". Ta sa zhodou nahod prelinala aj so zelenou liniou, ktora ma mala doviezt az k mojmu hotelu. Takze som vystupila a sla som hladat metro. V prvom novinovom stanku som si ako spravna turistka kupila mapu a tesila som, ze mozem platit eurami. S mapou pred nosom som obzerala kazdu jednu znacku a nakoniec ma moje kroky priviedli k zelenej linni, ktora bola pravdaze na mesiac uzatvorena z dovodu rekonstrukcie. Ako zvycajne. Zasmiala som sa nad svojim osudom a vedela som, ze vsetko je tak ako ma byt. Tak som si prestudovala mapu metra, troska prekombinovala linie, dvakrat prestupila a o pol hodinu som bola uz na recepcii v hoteli. Tam mi recepcna oznamila, ze som prisla velmi skoro a moja izba este nie je hotova. A tu zacal moj dvojdnovy pobyt v Parizi. Kufor som nechala na recepcii, vzala som si svoju mapu, penazenku a sla som priamo k Eifelovke, kedze ta bola vzdialena 700 metrov od hotela. Bola som cela natesena, nedockava, unavena, plna zmiesanych pocitov. Co ak budem sklamana? 

Kazdym metrom som bola viac a viac uchvatena. Eifelovka je skutocne obrovska. Nie ako americka Socha slobody, ktora ma uplne sklamala. Americania maju totiz tendenciu vsetko zvelicovat. Preto som si vzdy Sochu slobody predstavovala obrovsku, no v skutocnosti je v podstate dost mala. No vratim sa spat k Eifelovke. Bolo desat hodin rano, takze na listok som cakala asi desat minut. Stastna to Danka. Stal ma asi 15 eur a vyviezol ma az uplne hore, odkial som videla skoro cely Pariz. Ked chcete objavovat krasy tohto mesta osamote a orientovanie na mape je pre vas zlozite, rozhodne musite videt Pariz zhora. Mate vsetky pamiatky ako na dlani. Prehliadla som si cele okolie a presne som vedela kadial sa vydam na cestu.

Z Eifelovky moje kroky sledovali k Trocadero a Pallais de Chaillot. To je to miesto, z ktoreho je najlepsi vyhlad na Eifelovku a miesto, kde najdete japonskych turistov, ktori fotia vsetko z kazdej strany. No boli strasne milucki a ked ma videli ako sa tam skerim do mobilu a robim si selfie, odfotili aj mna. Z tohto miesta vedie ulicka priamo k Arc de Triomphe. Kedze som bola po nocnom lete, pekne unavena a chodza mi tiez dala zabrat, rozhodla som sa naranajkovat cestou tam v prvej restauracii, na ktoru som natrafila. Vsade naookolo som citila vonu croissantov, tak som bola rozhodnuta, ze si aj ja dam typicke francuzske ranajky. Casnicka mi priniesla menu vo francuzstine a jej anglictina tiez nebola bohvieco. No pochopili sme sa a ja som nakoniec dostala kavu, vodu, croissant a pekne vysoky ucet. V Bahraine platime dinarmi, pricom jeden dinar sa rovna dvom euram. Nikdy si to tu vsak nepreratavam na eura, takze v podstate si stale myslim, ze platim eurami, kedze ceny su tu dvojnasobne vyssie ako u nas. No zrazu ak platite eurami a jeden maly croiisant, kava a voda vas vyjde na osem eur, pamat sa vam velmi rychlo osviezi a vy sa opat vratite v myslienkach na stare dobre slovenske ceny. Posilnena ranajkami a plne prebudena uctom, ktori som zaplatila som pokracovala moju put. Z Arc de Triomph rovno na slavnu Champs-Ellysees, kde som bola uchvatena svetovymi znackami, restauraciami a ludmi. Citila som sa ako vo filme. 

Ako som si tak kracala dalej pred mojimi ocami som zacala vidiet nieco, co som uz videla predtym. Na mieste zvanom Place de la Concorde stal obelisk.

Toto bol ten posledny, ktory mi chybal do zbierky. Neviem, ci je vam znamy pojem Kleopatrina ihla. Je v podstate trojica obeliskov a kazdy z nich je v inom kute sveta. Jeden je v Londyne, druhy v New Yorku a ten treti v Parizi. Su vysoké asi 21 m a su do nich vytesane hieroglyfy. Ked som videla svoj prvy v New-yorskom central parku povedala som si, ze ich musim vidiet vsetky. A toto bol ten den. Nedaleko Louvre, nie velmi zaujimavy pre turistov, no pre mna jedna z najvzacnejsich parizskych pamiatok. 

Moja cesta vsak smerovala dalej, kedze kazdy z nas tuzi nazivo videt Monu Lisu. Stal tam predo mnou. Velkolepy Louvre a cestu k nemu lemovala uzasna zahrada a plno turistov. Opat som sa zasmiala no teraz na milom poznamenani maleho polskeho dievcatka, ktore svojim hlaskom oznamilo svojej sestre, ze "my vlastne ideme do sklenenej gury". Hned som si spomenula na moju sestricku a na to, ako by nam bolo spolu super. 

Na moje prekvapenie rady do Louvre neboli vobec velke. Cakala som asi 5 minut a zrazu som bola pod sklenenou kupolou, kde som sla k predaju listkov. Vypytala som si dospelacky, kedze uz nie som student a predavacka sa ma opytala odkial som. Odpovedam, ze zo Slovenska. Hned na to sa ma spytala kolko mam rokov. Zatvarila som sa zacudovane, odpovedala som a zaroven som sa spytala ja jej preco to chce vediet. Na moju odpoved reagovala tym, ze mi dala do ruky listok a povedala, ze clenovia EU do 26 rokov maju vstup zadarmo. To teda potesi. Podakovala som a vybrala som sa tam, kde chceli ist hned vsetci. K Mone Lise. Louvre je giganticky. Potrebujete cely den na to, aby ste ho videli cely. Ja som si nan vyhradila cca 4 hodiny a aj to sa mi zdalo malo. No povedala som si, ze v Parizi mozem byt kedykolvek, tak si pozriem hlavne to, co ma zaujima najviac. Ako som si tak prehliadala pamiatky, uvedomovala som si aky je svet malicky. Na kazdom kroku som titiz stretavala slovakov, ci cechov. K niektorym som sa prihovorila, inych len pocuvala, no v Loure sa jedna slovenska dievcina pytala svojho priatela, ci niekde nevidel zachody, pretoze to uz nevydrzi. Tak som si tam pri nich stala a hovorim jej. "Rovno a dolava." Tie vyrazy ked som im to povedala boli na nezaplatenie. 

Ja som vsak potrebovala ist dalej, takze som sa vybrala cestou k Notre Damme. Vyhlad na Pariz bol z kazdeho kuta proste uzasny. Zapocula som hudbu akordeonu na nedalekom moste nad riekou Seina a uvidela som tam mnozstvo parikov, vsade same pozamykane "zamky" , mnozstvo srdiecok a mien. Akurat som volala s mamkou a ta mi vysvetila o co ide.

Ja sa totizto o tieto romanticke veci, ci povery velmi nezaujimam. Takze vy zalubenci, ktori si chcete uzamnknut vasu lasku, sup do Pariza. Nedaleko Louvre najdete to spravne miesto. Kedze v mojom pripade ziadne uzamykanie nehrozi, rozhodla som sa pokracovat v ceste. V Notre Damme som sa modlila, vychutnavala som si blizkost Boha a za mnou zapocula konverzaciu polskej rodinky, ktora sa chystala ist k Pantheonu. Deticky sa stazovali, ze su unavene, a ze nikam nejdu. No ocinko ich uistil, ze je to blizko. Tak som si teda povedala, ze moje dalsie kroky povedu tam. Ach. Kolko som sa ho nahladala. Prave je v rekonstrukcii, takze kupola je zakryta reklamou. Troska sklamana som sa rozhodla, ze mojou poslednou zastavkou dnesneho dna bude Bastila. Cestou tam som sa ocitla v uzasnej historickej stvrti s nazvom Le Marais. Nie je nic lepsie, ked objavujete krasu nejakeho mesta peso. To vsetko co uvidite ked zabludite je dokonale. Cestou k Bastile som si dala na teraske bagetu a kavicku a pomalicky som sa uz aj tesila na postel. Na hoteli som si dala sprchu a odisla na veceru von, pretoze som chcela vidiet vysvietenu Eifelovku v noci. Dokazala som povedat jedine. Vdaka Boze. 

Osem hodin rano, zvoni budik a ja vyskocim z postele rychlostou svetla. Dnes ma caka Versailles, Montmare, La Sacre Coeur a katakomby. 

Kazdy den cvicim, behavam, sportujem no aj napriek tomu som mala neskutocnu svalovku na lytkach. Obula som si teda svoje bezecke tenisky a nadsene som vybehla z hotela, rozhodnuta vymenit chodzu za dopravne prostriedky. Nedaleko metro zastavky bol moj oblubeny Starbucks, tak som so svojou mapou odisla na ranajky, vymysliet nejaky poriadny plan. Viete, ako ma kazdy turista nieco specificke, co si kupi, alebo co robi na novom mieste? Niekto si kupuje pohladnice, niekto magnetky a ja chodim do Starbucks. Parizsky Starbucks je totizto uplne iny, ako New-Yorsky, ci Barcelonsky. Nechodim do Starbucks kvoli kave, ci kolacikom. Zvycajne tam sledujem ludi. Francuzski "starbucks-cania" sa pocas pracovneho tyzdna nikam neponahlaju. Bolo nieco po osmej a vsade vladla pokojna, uvolnena atmosfera. Za jednym slovom sedela cela rodinka, za druhym kolegovia z prace, ludia jedli ranajky a popijali kavicku. Ja som pocuvala hudbu, sledovala ich a studovala mapu. 

So svojou kavickou som sadla do metra, z metra na vlak, ktory ma odviezol az do Versailles. Pocasie bolo uzasne a o Versailles ani nehovorim. Tam som sa zdrzala skoro pol dna. 

Navstivila som este Montmare, uzasnu baziliku La Sacre Coeur a posledna zastavka ma cakala tam kde som vystupila. Na stanici Denfert Rocherau, kam som sa opat musela zaviezt metrom. A nebol by Pariz Parizom, keby ste nestretli praveho ocarujuceho francuza, ktory vas pozve na kavu. Ta ich anglictina s francuzskym akcentom.  Jednoducho " magnific". Na moje stastie, ci nestastie, sme si stihli vymenit len facebook a s tym, ze sa mu urcite ozvem, som vyskocila z metra a utekala objavovat historiu francuzskych katakomb. Kedze vacsinu svojho dna som stravila vo Versailles, ku katakombam som dosla neskoro.

Jedine co mi teda ostava, je vratit sa do Pariza opat. Vrelo odporucam ist do Pariza vsetkym, ktori chcu vidiet skoro vsetko a boja sa, ze dva dni nie su dost, pretoze ja som za dva dni videla neskutocne mnozstvo uzasnych miest.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?