Casting

Autor: Danka Balogová | 4.4.2014 o 16:16 | (upravené 7.4.2014 o 14:05) Karma článku: 10,08 | Prečítané:  3361x

Tá myšlienka mi v hlave vznikla ešte dávno pred tým všetkým. Ešte pred Španielskom, Amerikou, ešte pred vzťahmi. Vždy som chcela cestovať... Avšak človek mieni, Pán Boh mení a ja som sa zamilovala. Sústredila som sa teda na lásku, školu, prácu a rodinku. Môj život sa stal dosť stereotypným a nudným, no bola som spokojná. Až do doby kým sa to všetko jedného dňa nepokazilo. A to úplne. Jediné čo ma držalo nad vodou bola práca a moja kolegyňka, ktorá mi každý deň dávala nádej, že všetko sa na dobré obráti. A mala pravdu.

Foto z castinguFoto z castingu

A tak som to po návrate z Ameriky skúsila. Popri mojich športových aktivitách som viedla úplne normálny život. So psíkom, rodinkou a bez vzťahu som si povedala, že nemám čo stratiť. Verila som, že na to mám, tak som si poslala životopisy a čakala som. Na moje prekvapenie sa mi ozvali o pár týždňov s pozvánkou na casting do jednej z tých nízkonákladových spoločností. Nebola som práve nadšená, že sa mi ozvali práve oni, ale tak. Radšej začať nižšie ako nezačať vôbec. Tak som si pripravovala voľno v novej práci, kde som opäť robila čašníčku. (Nevadí, že máte vysokoškolský titul. Sme predsa na Slovensku a dobrá čašníčka sa vždy zíde, nie? :D)

Opakovala som si angličtinu, španielčinu a rozmýšľala, čo si oblečiem, keď tu zrazu pozvánka na iný casting. Tento však už bol pre oveľa lukratívnejšiu spoločnosť. Ani som neváhala a obratom som odpísala, že sa castingu zúčastním.

Celá nadšená som sa teda vybrala do Bratislavy. Prišla som už v piatok, aby som sa stihla ešte pripraviť a troška vyspať. Môj skvelý kamarát, ktorý býva na intráku mi dokonale sfalšoval študentský preukaz a ja som sa opäť cítila ako vysokoškoláčka. Ďakujem Jany :D

Casting sa uskutočnil v luxusnom nemenovanom hoteli hneď pri prezidentskom paláci. Vtedy som si pomyslela, že už to asi nebude žiadna sranda. Oficiálny začiatok bol o deviatej, no od malička mám od mojej mamiky vštepované do hlavy, že radšej mám prísť všade skôr ako neskôr, tak som tam bola už pár minút po ôsmej. Akonáhle som vošla dole, videla som vysokú, krásnu slečnu, ktorá tam bola ešte predo mnou a hneď sme sa dali do reči. Pomaličky prichádzali ostatné dievčatá a moje sebavedomie so mnou už troška hrkotalo. Všetky krásne, štíhle, s dokonalou angličtinou. No napriek tomu som si zachovala profesionálny výraz letušky a usmievala som sa naďalej. Naša recruiterka nás poprosila, aby sme sa rozprávali v angličtine. Pri jednom pultíku sme na seba natrafili štyri a začali sme sa zoznamovať. Konkurencia bola teda obrovská. Registrácia sa začala okolo deviatej a nás tam už bolo pomaly sto. Všetky potrebné dokumenty vrátane fotografií, ktoré od nás vyžadovali už vopred, som mala poctivo pripravené. Recruiterka(dnes už naša Martinka) nás vyzvala aby sa niektorá z nás prihlásila k registrácii ako prvá. Ako ináč. Moja ruka už bola hore s tým, že idem ja. Tak som prišla k pultíku. Vypísala pár papierov. Odovzdala životopisy, fotografie a na krk som dostala vysačku s číslom JEDNA. Od tej chvíle sme už boli len akési čísla. Vošla som teda s ostatnými dievčatami do zasadacej miestnosti. Mojím plánom bolo ísť hneď pred výberovú komisiu. Chcela som byť na očiach. Tak sme si tam posadali. Štyri usmiate čísla, ktoré sedeli vystreté, neprekrížili ani prsty na rukách a plynule rozprávali anglicky.

Polhodinu na to nás bolo skutočne veľa. Okolo sto dievčat z troch krajín. Zaplnila sa celá zasadačka a naše hlavičky sa otáčali, aby sme videli aké sú šance na úspech. Od začiatku sme nevedeli, či nás vezmú všetky, či nás pôjde len päť, alebo dvadsaťpäť. Proste. Bol to stres od prvej chvíle.

Prvé kolo bol test z angličtiny. Rozdali nám testy, vysvetlili postup a my sme začali. Test nebol ťažký, no bolo v ňom dosť chytákov. Po ukončení testu sme vôbec netušili ako to môže dopadnúť. Nechcela som odísť hneď po prvom kole. To by bola pre mňa úplná prehra. Tak sme teda čakali a voľné chvíľky sme si vyplňali hraním "meno, mesto, zviera, vec". Narozdiel od ostatných dievčat sme boli stále vyškerené a bavili sme sa. Myslím, že aj to urobilo na výberovú komisiu dobrý dojem, kedže sa nás neskôr pýtali, či sme už boli letuškami pre inú spoločnosť.

Po prvom kole prišla Martinka s papierom, na ktorom boli "čísla" a tie sa pomaličky dvíhali zo stoličiek a odchádzali. Na naše prekvapenie sme tam ostali sedieť všetky štyri.

Ďalšie kolo bolo takzvaný "grooming". Opäť som šla ako prvá. Prešla som do vedľajšej miestnosti, kde si odpozorovali chôdzu, postoj, zmerali mi výšku, zvážili ma. Skontrolovali vlasy, zuby, úsmev, nechty, ruky a nohy. Nesmeli sme mať žiadne viditeľné jazvy, či tetovania. Všetko bolo vďaka Bohu "great" takže som si bola istá, že týmto kolom som prešla. Postupne sa v tejto miestnosti vystriedali aj ostatné dievčatá a nasledoval rovnaký postup. Vyhadzovanie. Myslím, že po groomingu odišlo dievčat asi najviac. Prekážkou bola väčšinou váha,celkový vzhľad,oblečenie,vlasy a tetovania.

Medzitým mi už písala nervózna mamika, aby zistila ako som na tom. Moja sms bola krátka a stručná. "Čím dlhšie sa ti neozvem, tým lepšie"

A mamika čakala. Až do desiatej večer.

Ďalšie kolo bolo skupinová aktivita na zistenie toho, či sme tímové hráčky.

Boli sme v skupinkách po päť dievčat a kládli nám rovnaké otázky. Sledovali náš postoj. Reč tela. To, či sa snažíme konverzovať aj s ostatnými. A pravdaže počúvali aj naše "múdre odpovede". V mojej skupinke sme boli my štyri a pridala sa k nám jedna slečna z Maďarska.

Týmto kolom som si bola tiež celkom istá. Po skončení prebiehal opäť rovnaký proces.

Približne o siedmej večer, keď sme už boli všetky neskutočne vyhladované a unavené prebiehalo posledné kolo a to osobné interview. Kedže nebolo času nazvyš, usadili si nás do miestnosti opäť po päť dievčat a postupne nám kládli otázky. Nikdy nezabudnem na ten pohľad. Všetkých päť nás tam sedelo ako za trest. Napnuté ako struny, všetky sme mali nožičky bokom s obrovskými úsmevami na tvárach. V duchu som sa pousmiala, no smiech ma hneď prešiel. Práve v tej chvíli som oľutovala, že som od rána číslo jedna. Začali sa ma totižto pýtať. Vďaka Bohu klasické otázky aké bývajú na pohovoroch. Troška som síce domrvila odpoveď o tom, čo by som urobila, ak by som mala nahnevaného pasažiera, ale baby mi povedali, že to bolo v poriadku. A asi aj bolo.

A čakali sme. Opäť. Bolo to najdhšie čakanie v mojom živote.

Nakoniec okolo deviatej konečne prišla Martinka s nešťastným výrazom na tvári a papierom plným čísel.

Ako ich pomaličky čítala, obzerala som sa a rátala koľko dievčat sa dvíha. Nakoniec povedala "last four numbers" a ja som sa modlila nech nie sú jednociferné. Zjednávala som s Ním, že ak urobil všetko preto, aby som sa dostala až sem, nech to už nejako dotiahneme do konca. A On ma vypočul. Po prečítaní posledných čísel sme na seba všetky štyri skočili a začali si gratulovať. Stali sa z nás letušky.

Potom to všetko už malo rýchly spád.

Rozlúčili sme sa s dievčatami, ktoré neuspeli a nám šťastným letuškám rozdali zmluvy k nahliadnutiu.

V ten večer som si ešte stále neuvedomovala, že je to pravda. Obvolala som rodinku a vystískala Janyho, ktorý mi už pripravil fitness večeru v podobe ryže s praženicou.

Podľa mňa to bola najlepšia večera v mojom živote :D

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?